V prvej kapitole Ratzingerovho diela sa nastoľuje otázka viery v Ježiša. Táto problematika sa akoby snažila nastoliť jednoznačnú líniu, po ktorej by mal pravý kresťan ísť ako neomylný fakt a jav. Ratzinger hneď v úvode poznamenáva ideologický princíp chápania Ježiša ako subjektu a objektu, od ktorého sa odvíjajú dejiny. Na jednej strane síce poznamenáva, že či je správne chápať jednu osobu ako zlomovú epochu dejín ľudstva ale na strane druhej si to definuje sám pozitívnym spôsobom. Doslova tieto aspekty dáva do kontextu samej existencie a podstaty bytia. Týmto si uzatvára dvere u ˮ nekresťanského ˮ vnímania v minulosti i v súčasnosti.
Samostatným celkom je pomyslený ˮ útok ˮ na historikov resp. chápanie dejín z čisto historického hľadiska. Autor vieru v božskú podstatu Krista nadraďuje celkom pochopiteľne (pre hľadisko náboženského presvedčenia) nad historické vnímanie Ježiša – človeka a kritizuje faktografiu obmedzenú na hmotné materiály a presne stanovené formy akoby sa snažil kritizovať tento ,,tomášovský prístup ˮ. Dochádza tak ďaleko, že tvrdí že história v dokazovaní pracuje ešte s chabejším aparátom ako fyzika (fyzika má presne určené zákonitosti pre všetky javy). Pravdu dejín vníma teda skôr ako otázku viery ako neustáleho dokazovania. Nazýva to paradoxom viery, teda stavom keď historicky sme si istí a mali by sme si upevniť svoje presvedčenie, tak práve za týchto okolností to vedie k pochybám u ľudí.
Hlavnou tézou v živote Ježiša sa zdá byť pomyslený konflikt Ježiša ako historickej osoby známej historickými dôkazmi a Kristom v podobe formy božskej podstaty, ktorá obýva telo. Racinger si všíma tento konflikt. Hoci to neprizná priamo ale okľukou, je pre neho východiskový charakter Krista, teda božskej podstaty. Na druhej strane protivníkom v ˮ dišpute ˮ dáva čiastočne za pravdu, keď je ochotný ustúpiť v otázke sychretizmu týchto dvoch podstát tejto osobnosti. Sychretizmus z toho dôvodu, že božská podstata potrebuje pre svoju existenciu a realizáciu podstatu ľudskú a v rovnakej platnosti je tomu aj naopak. Ratzinger ale kritizuje akúsi formu strachu z neznámeho, resp. toho čo nemôžeme poznať presným historickým výskumom. S obľubou to označuje ako ˮ útek k historickej podstate Ježiša ˮ. Základom všetkého v syntéze synkretizmu je Kristus ako boh.
Ako východisko pre nasmerovanie človeka na správnu cestu vníma symboly lásky a kríža. Symbol kríža ako hmotný alebo aj abstraktný pojem. Do tretice ako medzník. Ak máme Ratzingerove myšlienky brať doslovne s plnou vážnosťou, potom je kríž medzníkom medzi epochou Ježiša- človeka a šíriteľa Božieho posolstva a na druhej strane po ukrižovaní ako Krista- Mesiáša- Ratzinger tvrdí, že Ježiš v čase pôsobenia na začiatku nepredstavoval mesiáša ale stal sa ním až po prijatí obrazne povedané ˮ svojho osudu ˮ v podobe odsúdenia a smrti za hriechy sveta. Jeho ukrižovanie a obeta je forma jeho kraľovania a ukážka cesty zmierenia a lásky tak vzorového z kráľovstva nebeského. Pretože láska nie ej nič iné ako synonymum pre slovo viera[1].
Ratzinger sa celkom oprávnene obáva obvinení z dogmatizmu v otázke Ježiš a Kristus. Ako sám poznamenáva , pravú podstatu ukáže len posledný boží súd aj pre skeptikov.
Otázka je ako chápal Ježiš sám seba. Ratzinger vyjadruje až extrémnu kritiku voči prevažujúcej sfére výskumu a vnímania Ježiša ako akési ˮ zaškatuľkovanie ˮ predstavy Ježiša ako istého učiteľa s pevnými zásadami a možno i s utkvelou predstavou vo svoju výnimočnosť. Udalosti ktoré sú podľa historikov nevedecké vníma Ratzinger ako nesprávne. Nesprávne z toho uhla pohľadu, že svetskí historici a ich výskum objasňuje na príklade vývoja a šírenia kresťanskej viery smerom na západ do helenistického sveta. To v prípade jasného preukazovania modelu integrácie boho – človeka (syna boha ) ako definitívneho obrazu Krista. S týmto Ratzinger ostro nesúhlasí a nepriamo pokladá vyjadrenie a spojenie pojmu mýtus s kresťanstvom za akúsi formu urážky.
Ratzinger ostro napáda pojmoslovie Boha – človeka ako údajné historické falzum (výskumy to vraj nepotvrdili) a týmto ruší akúkoľvek ďalšiu debatu o tomto probléme. Naproti tomu ale je potrebné podľa neho vymedziť raz a navždy pojmy Syn boží a Syn.
Syn boží. Tento pojem , ktorého základy možno hľadať už v starom židovskom štáte počnúc Dávidom. Ale vidíme tu jasné rozdiely. Postupne sa v titulatúre totiž upustilo od priameho spojenia Boh a jeho syna stávalo sa preneseným význam vo význame aj ja som boží syn, sluha. Ale v podmienkach malého palestínskeho štátu toto uplatnenie nenadobudlo charakter moci ale nepriamo sa snaží Ratzinger naznačiť o proto -láskavom modeli myslenia. Nakoniec sa tento model integroval do predstavy obyvateľstva ako odkazu pre budúcnosť s opätovným priamym napojením na boha a tým príchod jeho syna (mesiáša). Vlastne Ježiš je tak obdarený dobrom, že vlastne on sa vzdáva svojej božskej podstaty a stáva sa služobníkom pre vyšší účel a nie rovným bohu.
Ježiš ako syn je vyjadrením prostredníctvom predovšetkým evanjelia sv. Jána vo význame ako sa chápe Kristus sám. Predstavuje teda sebaurčenie titulatúry vo význame otec a syn a určuje Ježišovo rozhodnutie pre účel jeho existencie. Na rozdiel od pojmu ˮ Syn Boží ˮ má pojem ˮ Syn ˮ pôvod v chápaní Krista od jeho počiatkov pôsobenia, teda nie je starozákonného pôvodu.
Záverečné zhodnotenie môžeme definovať v krátkosti. Jozefa Ratzingera nie nadarmo volali charakteristickou prezývkou ˮ železný ˮ kardinál pre jeho fanatickú obhajobu viery a neústupčivosť.
[1] S týmto si dovolím nesúhlasiť. V minulosti dejiny prikladajú mnoho príkladov zla, kedy sa argumentovalo slovom ˮ viera ˮ a tiež nie je tajomstvom , že počas krížových výprav mnoho križiakov nazývalo svoje šialenstvo a opojenie vierou v boha a v dotknutie sa božej sféry.
janko, do tej doby sa da pomerne dobre ...
co k tej zmesy jablk a hrusiek "baala"... ...
Nepoškvrnené počatie Panny Márie ...
Baal je veľmi zvláštny nick, pre ...
:) ...
Celá debata | RSS tejto debaty